Keď rty moje zmĺknu a z rúk bezodkladne
zvučný nástroj na zem sirú, tvrdú padne,
zvíria všetky struny disonantným praskom,
ako posledný ston po živote trudnom,
po živote ťažkom.

Dozvonia a vzduchom ozvena sa zdvihne,
odnesúc vzdych v oblasť večnej harmónie,
kde sa pridá k roju mojich tichých spevov,
ktoré chvieť sa majú, večne chvieť sa majú
nad otcovskov zemou.

Kľaknú na mračná ( dnes búrka na nich jazdí ),
spŕchnu na smädný kraj v tichom, teplom daždi,
zúrodnia ho soľou, čo v nich rozpustená,
zhrejú neústupnou túhou strápeného
nášho pokolenia.

Ja už pod mohylou budem sniť – no, čujne,
chápuc, že čo mrelo – rastie, ženie,.. bujnie,
a keď pôjdu vďační hrob môj popolievať,
precítim to, že preds’ hodno bolo trpieť,
hodno bolo spievať!