Každý deň stretnúť človeka,
to stačí.
A nech sa všetko mení, nech čas uteká,
nech zosýpa sa staré
a nech sa taví v novom vare,
nech tuhne v odolnejšie tvary –
a keď aj prídu miesto splnov zmary:
nech sa páči,
dáš všetko bez ľútosti
do kotla premien, do taviacej pece –
svoj ošúchaný päták starý,
ale
každý deň stretnúť človeka.
No nie v plači.
Nie strachopuda, ktorý narieka.

Každý deň stretnúť človeka,
obráteného tvárou do diaľky
vo vetre, ktorý fičí vôkol hlavy.
Každý deň stretnúť človeka
na palube,
ako sa vzpína dychtivý a nedočkavý
obzorov nových za obzorom,
kým raci
spätkujú sami ku záhube.

Každý deň stretnúť človeka,
to stačí.
Každý deň stretnúť človeka,
ktorý bremä vláči,
klesá,
a z prachu vzletí.

Deň, v ktorom nestretneš ho,
stratený je.
Deň, v ktorom nestretneš ho,
prepadáš sa
o stupeň nižšie medzi smeti,
medzi relikvie.

Každý deň stretnúť človeka.
Človeka stretnúť každodenne.

Jedno, či náhliš sa,
jedno, či ležíš chorý,
jedno, či drvíš skaly a prenášaš hory,
jedno, či neprijímaš návštevy,
jedno, či blúdiš v hmle a cestu hľadáš pustatinou,
jedno, či sedíš na lavičke v parku
alebo trpíš obrátený k stene.

Každý deň stretnúť človeka.
Človeka stretnúť každodenne.

Lebo ak sa ti stratí,
ak len pulz počuješ
jak echo krokov v pustom nádvorí,
deň stratený je.

Človeka stretnúť,
ktorého srdce v tebe bije.
Ak toho stratíš
na púšť sa zmenia ulice zaľudnené.

Každý deň stretnúť človeka.
Človeka stretnúť každodenne.