V lete 2012 sme sa rozhodli natočiť náš prvý celovečerný hraný film. Už na začiatku sme vedeli, že to nebude ľahký oriešok vzhľadom na naše možnosti, avšak išli sme do toho. Predbežný scenár a celkovú myšlienku som vymyslel ja, Stanislav Griguš. V januári 2012 to bol naozaj scenár zhrnutý na 15 riadkov v odrážkach. Svoj námet som predstavil viacerým mojím známym o ktorých som vedel, že majú čo ponúknuť a majú ako priložiť ruku k dielu. Zároveň som hľadal aj hercov. Už od začiatku sme plánovali prevedenie filmu ako amatérsky, takže sme na všetko aj adekvátne hľadeli.
Prvotné dolaďovania predbežného scenáru sme spolu dávali dokopy spolu najmä Alžbeta Brčiaková, Martina Tlachová, Patrik Benyak a neskôr aj Ester Víznerová, ktorá dostala aj hlavnú dievčenskú rolu vo filme. Začiatkom leta sme mali scenár zhruba na 5 strán, takže stále to nebolo až také konkrétne. Problém však bol, že sme stále nemali obsadenú hlavnú chlapčenskú rolu. To sa ale čoskoro zmenilo a Ester našla kolegu z divadla ExTeatro, Pavla Matavu. V prvej polovici leta sme ale nič nenatočili. Dolaďovali a rozširovali sme scenár, vybavovali sme priestori na natáčanie. Často sa scenár prispôsobil vybaveným priestorom. Napríklad sme dostali možnosť natáčať v kaviarni Castello, tak sme do scenáru zaradili babskú jazdu. Najväčším zdržaním bol však čas, keďže mnohí herci chodili po dovolenkách a po sústredeniach. Natáčať naplno sme tak mohli začať až 20. augusta, čo sa nám vypomstilo tým, že sme poriadne nestíhali a museli sme natáčať omnoho viac hodín denne.

Hneď prvý deň natáčania nás riadne zasiahol. Bol to asi najteplejší a najslnečnejší deň leta a povedal by som že aj rekordná teplota v Kežmarku za posledné roky. Naozaj sme sa roztápali. Natáčali sme tri exteriérové scény pred školou. Netrvalo dlhý čas a herci sa rozohrali. Boli iba traja, Palo, Ester a Lukáš Vízner, ktorý hrá mladšieho kamaráta hlavnej postavy. Ďaľšie dni sa nás už zišlo viac. Natáčali sme v priestoroch školy na chodbách a v triede. Zažili sme veľa srandy, sú to pre nás všetkých úžasné spomienky. Dá sa povedať, že kvôli časovej kríze sme spolu tie tri týždne boli skoro stále. Niekedy aj 16 hodín denne. Bolo to naozaj vyčerpávajúce. Po mne bol hlavným členom štábu Palo Smoleň, ktorý zabezpečil požičanie kamery zo Študentskej televízie v Košiciach. S ním sme sa vždy ráno stretli o hodinku aj niečo skôr, zbehli sme kúpiť občerstvenie, pripravili sme techniku a premysleli sme scény. Avšak už počas nakrúcania sme si uvedomili, že dvojčlenný štáb je málo. Aj keď občas prišiel pomôcť napríklad Patrik Benyak, Lukáš Fiolek alebo Martina Tlachová, stále to bolo málo ľudí na takýto projekt. Počas nakrúcania som nemal čas zároveň dávať pozor na kompozíciu, scénu, zvuk a ešte aj hodnotiť či herci hrajú podľa mojích predstáv. Avšak poučili sme sa a pri ďaľších väčších projektoch si na tieto časové a personálne veci dáme pozor. Po natočení scén v škole sme natáčali scény na iných miestach. Využili sme príchod kolotočov Johanides do Kežmarku a natočili sme tam druhú babskú jazdu. Takisto sme natáčali skúšanie šiat na ples v svadobnom salóne Otto Quelle a záverečnú scénu v galérii U anjela.

Nevyhli sme sa ani rannému vstávaniu. Scény v sne na prázdnom námestí sme natáčali ráno o piatej na prázdnom námestí. Dvakrát! Ale zvládli sme to. Tretiu scénu v sne sme natáčali na streche školy, pretože sme potrebovali jednofarebné pozadie za hercami. Posledná scéna filmu je ples, ktorý sme aj posledný natáčali. Prípravy trvali celý deň, začali sme až večer. Potom sme si samozrejme spravili afterparty, až do skorého rána. Po prebudení sme natočili ešte úplne posledný záber filmu a mali sme všetko natočené, na rad prišlo spracovávanie.

Spolu sme natočili 17 hodín videa. 400 GB miesta na harddisku. Vybrať tie najlepšie klapky nebolo len tak, boli to hodiny driny. Iba prvotný zostrih každej scény trval niekoľko hodín, následné úpravy a dolaďovania zbytok dňa. Scén bolo spolu 35, takže to dalo naozaj zabrať, najmä popri iných povinnostiach. Zostrihanie však nebolo všetko. V mnohých scénach sú rôzne vizuálne efekty, ktorých výroba trvala takisto dlhší čas. Najdlhšie asi model dvíhajúceho sa mesta v sne alebo zastavenie času pri bitke. Všetku postprodukciu som robil viacmenej sám. So strihom pár scén pomohol Palo Smoleň a s efektom zastavenia času Lukáš Fiolek. Pri zhodnocovaní zostrihaných častí sme sa niekoľkokrát stretli s Alžbetou Brčiakovou, ktorá mala naozaj prínosné pripomienky, vďaka ktorým sa výsledok ešte viac vylepšil. Všetci nedočkavo čakali na trailer, ktorý som pôvodne sľúbil už začiatkom októbra, avšak hotový bol nakoniec až koncom novembra. Úplne finálnu verziu filmu sme mali týždeň pred premiérou.

Premiéra bola 21. decembra o 19:00 v kežmarskom kine Iskra. Bol to vôbec prvý film premietaný novou digitálnou technikou v tomto kine. Na facebookovej udalosti sa nahlásilo vyše 700 ľudí, ktorí potvrdili účasť a ďalších vyše 300 kliklo na “možno”. Preto sme očakávali naozaj veľký nápor, ktorý sa stal aj realitou. Hneď na prvé premietanie prišlo omnoho viac divákov ako sa mohlo zmestiť do sály, preto sa rýchlo takmer vypredalo aj premietanie o deviatej. Premiéra mala príjemnú atmosféru, toľko divákov v kežmarskom kine ešte nebolo a ani tak skoro nebude. Takmer každý v sále poznal niekoho z plátna, preto boli reakcie a potlesky veľmi časté. Diváci sa smiali aj na niektorých scénach, ktoré vtipné byť nemali, ale myslím že každý odchádzal z kina spokojný.

Ako tvorcovia filmu sme s výsledkom spokojní. Samozrejme že by sa našlo vo filme veľa vecí, ktoré by sa dali spraviť lepšie alebo inak. Ale išlo už od začiatku o amatérsky film, vzhľadom na naše možnosti sme dosiahli naozaj maximum, a najmä sme získali veľa skúseností pre budúce projekty.

Prečítajte si viac o filme na www.tolenzachranujemsvet.sgproduction.sk